Za prvé, je to zlozvyk, ktorý nenápadne a potichu formuje váš pohľad na seba samých. Z tohto neduhu postupne vytvárame svoju pravdu, podľa ktorej sa riadime a konáme. Takýmto spôsobom sa z vlastnosti, ktorá tvorila možno nepatrnú časť z našej povahy, stáva postupne naša charakteristická črta. Upozorňujeme na ňu nie len seba, ale aj svoje okolie a sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou. Ak som bol kedysi pomalý, tak utvrdzovaním tejto mojej vlastnosti sa stávam ešte pomalším.
Pri takomto negatívnom trende postupne rezignujem na nejaké zlepšenie situácie. V hlave mi behajú myšlienky typu: Netreba sa predsa snažiť byť rýchlejší. Stojí ma to námahu a aj tak všetci o mojej pomalosti vedia. Keby som sa stal rýchlym, okolie by bolo prekvapené. Neviem aké by to malo dôsledky. Je to neistá pôda. Radšej zostanem pomalý.
Druhým aspektom "prílišných tvrdení" je, že okrem posilňovania tejto vlastnosti utvrdzovaním, majú takéto naše výroky väčšinou negatívny podtext. Slovo "príliš" a jemu podobné vyjadrujú, že niečo je mimo normálu, mimo toho, čo má alebo robí väčšina ľudí z nášho okolia. Tento pocit odlišnosti je pre nás často frustrujúci. Všetci sa rôznym spôsobom snažíme vyzerať v očiach druhých dobre. Niekomu sa to darí viac, niekomu menej. Dôležité v tejto súvislosti je, že nech by ste sa snažili akokoľvek, nie je možné zapáčiť sa všetkým. Nikdy! Toto si veľa ľudí neuvedomuje.
Nespokojnosť so sebou samým je častý jav a snaha, aby sme boli lepší, je samozrejme správna. Myšlienky typu som príliš hlúpy, som príliš pomalý alebo som príliš tučný však určite zlepšeniu situácie nepomôžu. Skôr naopak. Všetci máme nejaký stupeň inteligencie, rýchlosti, osobnej váhy a pod.. Každý sme od života dostali nejaké karty. Niekto dostal lepšie, iný horšie. To, že sa budeme sťažovať, aké máme zlé karty, nám nepomôže. Dôležité je hrať s tým, čo máme v rukách. A niekedy aj zdanlivo horšie karty môžu byť s odstupom času kartami dobrými.
Nech by bol krajec chleba akokoľvek tenký, vždy má dve strany. (Baruch Spinoza)